Vozidlá › Električky › Motorový vozeň Ringhoffer #7

Po dlhých rokoch a zároveň na ďalšie dlhé roky bol elektrický motorový vozeň z vagónky Ringhoffer Praha zakúpený v roku 1930 jedinou novou električkou na tratiach tatranskej elektrickej železnice. Išlo o veľký štvornápravový vozeň riešený podobne ako vozne Ganz #4-6. Vďaka výzbroji Škoda dostal prezývku Škoduľa.

Uzavretý obojsmerný elektrický motorový vozeň mal na oceľovom nitovanom ráme osadenú drevenú skriňu, zvonka oplechovanú. Na oboch koncoch vozňa bolo veľké pracovisko vodiča zároveň slúžiace ako nástupná plošina. Uzatvárateľná bola širokými dvojkrídlovými dverami. Nástupné plošiny boli užšie ako zvyšok skrine. Cestujúci mali k dispozícii dva priestranné oddiely s trojicou okien po bokoch vzájomne oddelené malým služobným oddielom, ktorý mal v bočniciach aj samostatné dvojkrídlové dvere. Vstup do oddielov z nástupných plošín bol riešený cez posuvné dvere. Cestujúcim boli k dispozícii drevené lavice v priečnom usporiadaní v kombinácii 2 + 2 s uličkou uprostred. Nad lavicami sa nachádzali drevené priečinky na batožinu. Vetranie interiéru zabezpečovali spúšťacie bočné okná s kľukovým mechanizmom a trojica Flettnerových ventilátorov (rotačných, vzduchom poháňaných), pre každý oddiel jeden. Osvetlenie oddielov pre cestujúcich zabezpečovalo 6 elektrických žiarovkových svietidiel, plošiny a služobný oddiel mal po jednom svietidle.

Na krajoch strechy sa nachádzali dva pantografy privádzajúce elektrickú energiu do vozidla. Pôvodne mali dve zberacie lišty. Na čelách vozu, ktoré boli zúžené bol osadený veľký stredový reflektor, elektrická zásuvka a zásuvky tlakovej brzdy Knorr. Čelné okno bolo vybavené stieračom. Komponenty odporovej elektrickej výzbroje Škoda boli umiestnené pod podlahou. Prístup k nim bol možný aj cez poklopy v podlahe interiéru. Bezpečnosť prevádzky zabezpečovala trojica bŕzd - tlaková, elektrická a ručná. Pôvodné vyfarbenie vozňa bolo pravdepodobne zelené s bielou strechou.

V 50-tych rokoch prešiel vozeň zásadnejšou rekonštrukciou, pri ktorej boli upravené čelá a nástupné plošiny s pracoviskom vodiča rozšírené na úroveň zvyšku skrine. Nástupné dvere zostali zapustené v pôvodnej polohe. Pracovisko vodiča bolo od nástupného priestoru oddelené priečkou. Na čelo bola dosadená dvojica reflektorov a koncových svetiel. Nesmela chýbať všadeprítomná hviezda. Vozeň dostal podobne ako ostatné električky červeno-biely náter. Pôvodné pantografy boli vymenené za jednolištové.

Vozeň sa v prevádzke plne osvedčil a jazdil s osobnými vlakmi až do dodania nových jednotiek EMU 89.0. Vozeň sa tiež využíval k ťahaniu nákladných vlakov. Po vyradení z osobnej prevádzky bol využívaný na služobných a pracovných vlakoch až do zimy 1982/1983, kedy bol definitívne odstavený po požiari elektrickej výzbroje. Ku koncu 1990-tych rokov bol vrak vozňa zrekonštruovaný na samostatne nepojazdný historický výstavný exponát.