Poďte! kývne rukou bývalá starostka viedenského šiesteho okrsku a už sa ponáhľame za energickou dámou krížom cez frekventovanú križovatku. Autá stoja a na všetkých semafóroch zároveň svieti pre chodcov zelená.
„Máme pár takýchto križovatiek, kde chodci nemusia prechádzať zdĺhavo na viackrát, ale rovno všade,“ hovorí Renate Kaufmann. Ako prvá starostka odskúšala princípy plánovania, ktoré berie ohľad na všetky skupiny obyvateľov. Je pionierkou gendrového mainstreamingu.
R. Kaufmann ukazuje na bočnú slepú uličku, ktorá ústi na širokú cestu plnú áut. „Dopravní inižinieri nechceli ani počuť o tom, že by sme sem dali priechod pre chodcov. Spomalí to dopravu, vzniknú zápchy. Semafóry sú predsa na začiatku aj na konci ulice, podľa nich nebolo možné dať ich aj do stredu,“ prehlušuje hluk áut.
Verejné priestory vo Viedni sú na kvalitnej úrovni vďaka politikom ako je bývalá starostka Renate Kaufmann Zdroj: Zdeňka Lammelová
Odborníkov na dopravu, zväčša mužov, mohla o potrebe brať ohľad aj na peších presvedčiť iba číslami. Po zrátaní chodcov, ktorí na tomto mieste proti predpisom prekročili cestu, zistili, že ich počet je dokonca vyšší, ako na zebrách veľkých križovatiek. Priechod, ktorý okamžite reaguje na stlačenie tlačidla, napokon pribudol.
Prihliadanie na vychodené chodníčky stavia architekta do novej pozície. Oproti vizionárovi, ktorý realizuje svoje plány na papieri v ateliéri, začínajú súčasní plánovači slúžiť ľuďom. Zaoberajú sa aj detailami, ľudským meradlom. Jednoducho, znížili sa na úroveň pohľadu človeka. Namiesto nalinkovania chodníkov sledujú prirodzený pohyb ľudí. Vyšliapanú cestu nezatarasia, ale urobia z nej pevný chodník. A na to všetko dohliadajú aj profesionálni chodci, ktorých zamestnáva magistrát.
Ženy v autobusoch, muži v autách
Keď sa v roku 1999 opýtali obyvateľov deviateho okrsku, ako často a prečo používajú verejnú dopravu, väčšina mužov vyplnila dotazník do piatich minút. Ženy nevedeli prestať písať. Podľa výskumov je totiž trajektória priemernej ženy v meste počas dňa niekoľkonásobne dlhšia ako tá mužská – do škôlky, do práce, na krúžky, na nákup, domov. Žena sa presúva pešo alebo hromadnou dopravou, väčšinou s deťmi. Mestá sa ale plánujú najmä pre autá – v ktorých väčšinou sedia muži.
Nad nerovnosťou v plánovaní sa vo Viedni začali zamýšľať už pred desaťročiami a vyvinuli progresívny manuál tvorby férového mesta.
Metóda založená na uľahčení života slabším a zraniteľnejším je jedným z faktorov, prečo sa Viedeň umiestňuje na popredných priečkach v rebríčkoch kvality života. Pri navrhovaní mesta je podstatný človek a jeho nerušený pohyb pešo či na bicykli. Detaily, parter, bezpečnosť, osvetlenie, materiály.
Na urbánnu štruktúru sa pri navrhovaní nepozerá z vtáčej perspektívy, ani z pohľadu dopravných inžinierov. Gendrové plánovanie vytvára mesto, ktoré pri navrhovaní zohľadňuje potreby rôznych sociálnych skupín, nielen vodičov, ale aj seniorov, detí, žien, postihnutých.
Jedným z podnetov pre citlivé mestské plánovanie bola emancipácia žien v urbánnom plánovaní. Namiesto veľkých plánov presadzujú čiastkové zásahy, vypočujú druhých, sú citlivé v postupe a chcú dosiahnuť konsenzus.
Tak ako to spoločnosť dokázala v prípade frankfurtskej kuchyne, ktorá vďaka racionálnemu rozmiestneniu pracovných plôch a spotrebičov minimalizuje pracovné úkony, princípom gendrového plánovania je nevystatovať sa dizajnom, ale orientovať sa na správne usporiadanie, funkčnosť a racionálnosť.
Odvážny pokus Renate Kaufmann a jej kolegýň presadiť ženský hlas v plánovaní si získal podporu. V kresle ostala 14 rokov. No stále opakuje: rozhodnutie, ako bude vyzerať naše mesto, je na politikoch. V jej prípade, na političkách.
Čo je dobré pre deti, je dobré pre všetkých
Princípy férového mesta prvýkrát vo väčšom meradle vyskúšali vo Viedni na projekte rekonštrukcie parku v imigrantskej štvrti na Einsiedler Platz v roku 2002. V tejto časti mesta sú byty malé, dôležitosť verejného priestoru preto rastie. Na premenu nemala mestská časť veľa peňazí, sústredili sa teda na dôslednú prípravu architektonickej súťaže.
Výskumná fáza trvala asi rok. Po dokončení rekonštrukcie ju zopakovali, aby zhodnotili ako prestavba zafungovala. Jednou z podstát gender mainstreaming plánovania je starostlivé poznanie skutočného stavu - zber dát a výskum správania sa ľudí vo verejnom priestore.
Zistili napríklad, že na mieste takmer nevidno mladé dievčatá. Parky už nevyužívajú na hranie, nezabavia sa ani na futbalovom ihrisku a verejné priestory slúžia len na presun zo školy.
Vo Viedni zistili, že vo verejnom priestore chýbajú mladé dievčatá, snažili sa im vytvoriť prvky na mieru Zdroj: Lívia Gažová
Ukázalo sa tiež, že staršie deti imigrantov sa často musia starať o mladších súrodencov. Ihrisko pre väčšie deti v tomto parku preto umiestnili hneď vedľa detského. Znie to logicky? Empatia, citlivosť a funkčnosť sú veci, ktoré urbanizmu v minulosti často chýbali. Ženy tieto hodnoty dostali späť.
„Pozorovanie ukázalo, že chodník, ktorý diagonálne pretína park, sa využíval výlučne na rýchly presun, a to najmä žien,“ hovorí autorka rekonštrukcie, architektka Claudia Prinz-Brandenburg. Pri prestavbe ho rozšírili a dobre osvetlili. S ohľadom na opätky sa namiesto dlažby vyasfaltoval a z okolia cesty odstránili kríky, potenciálny zdroj nebezpečenstva.
Jedným zo základných východísk gendrového mainstreamingu je princíp: čo je dobré pre deti či slabších, je dobré pre všetkých.
Verejné priestory vo Viedni nevynikajú dizajnom, ale dobrým funkčným usporiadaním a udržateľnosťou Zdroj: Lívia Gažová
Funkcia preváži dizajn
Princípy gendrového plánovania ukazuje architektka aj na príklade ihriska, ktoré je už na prvý pohľad rôznorodé. No inak ako multifunkčné ihriská s umelou trávou u nás. Okrem chlapcov s loptou môžu priestor využívať aj dievčatá – ihrisko má napríklad vyvýšené a kryté miesto na sedenie. Je síce oplotené, no nie úplne uzavreté, pretože zatvorená brána pôsobí ako psychologická bariéra. Multifunkčnosť nespočíva vo vyznačení viacerých čiar na zemi, ale v možnosti využitia pre rôzne aktivity a viaceré skupiny zároveň.
Verejné priestory vo Viedni sú prispôsobené rôznym sociálnym skupinám Zdroj: Lívia Gažová
Dizajn parku, ihrísk a mobiliáru pritom nie je nijak prelomový. Je len funkčný a dobre udržiavateľný. Materiály ani tvary nie sú obzvlášť pútavé.
A ako sa bránia proti vandalizmu? „Nezvyšuje sa počet policajných hliadok ani kamier, radšej využívame jemnejšie metódy. Sociálni pracovníci sa napríklad chodia rozprávať s tínedžermi. Zároveň, čím viac je miesto využívané, tým viac tu funguje prirodzená sociálna kontrola,“ vysvetľuje R. Kaufmann.
Po úspechu pilotných projektov a na základe získaných dát vytvorili vo Viedni odporúčania, ktorými sa architekti a urbanisti majú riadiť pri navrhovaní nových priestorov. Nejde však o žiadne presné čísla či nákresy. Napríklad zadania architektonických súťaží obsahujú široký slovný opis, na čo má plánovaný priestor slúžiť a aké aktivity ponúkať.
Nové verejné priestory plánujú na základe poznatkov z dobre fungujúcich susedstiev v meste Zdroj: Zdeňka Lammelová
Na základe odskúšaného modelu revitalizujú aj ďalšie parky. S umelými kopcami a vyhĺbeninami, kde sa dá hrať s loptou, s hojdacími sieťami či úplne jednoduchými multifunkčnými platformami s dreveným obkladom. Na jednej sa hrajú deti, na ďalšej si rozkladajú jedlo bezdomovci. Okolo chodia ľudia z práce, psíčkari. Priestor pre všetkých.
V niektorých parkoch sú aj verejné toalety, ktoré ľuďom umožňujú zostať dlhšie.
Kto tu má prednosť?
Potrebu riešiť každodenné problémy rôznych skupín ľudí, nielen motoristov, pocítila starostka, keď sama chodila s kočíkom po uliciach. Rozpína ruky a ukazuje, aký veľký bol jej kočiar pre dvojčatá.
Matkám aj ostatným obyvateľom mestskej časti sa snažila počas svojho funkčného obdobia život uľahčiť. Mariahilf bol prvým obvodom vo Viedni, ktorý zostavil v roku 2002 komisiu zameranú na slobodný pohyb žien v uliciach.
Základom úspechu bol podrobný terénny výskum a súpis problémových miest v mierke 1:500. Zaznamenali bariéry, šírky chodníkov, stav podchodov a pasáží, parkovanie či načasovanie svetelnej signalizácie.
Výsledok? Z mnohých ulíc sa stali jednosmerky, viac priestoru sa venovalo chodcom a cyklistom. V menších uličkách sa zjednotila výška chodníka na priechode pre chodcov – deti tak už neprechádzajú cez cestu, ale naopak, autá prechádzajú cez vyvýšený chodník. Gesto, ktoré jasne vyjadruje, kto má na ulici prednosť.
Chodci neprechádzajú cez cestu, to autá prechádzajú cez chodník Zdroj: Lívia Gažová
Úprava ulice pre všetkých vo viedenskej štvrti Mariahilf Zdroj: Lívia Gažová
Na koncoch cesty zúžili a chodníky rozšírili, čím zabránili nepríjemnému a nebezpečnému parkovaniu v križovatke. Samozrejmosťou sa stali nízke obrubníky pre ľahší prejazd vozíčkarov. No nie na minimum - aby boli stále viditeľné pre slabozrakých.
Verejné priestory zatraktívnili zeleňou a mobiliárom, vďaka novým priechodom alebo otvorením doposiaľ nevyužívaných pasáží sa zlepšila priestupnosť územia. Zelená na semafóre zasvieti okamžite pri detských ihriskách či školách.
Priestor navrhnutý pre seniorov - lavičky majú opierky a poskytujú výhľad na celý park Zdroj: Lívia Gažová
Aby sa na nič nezabudlo, R. Kaufmann robila nočnú plánovaciu prehliadku so ženami zo susedstva. Chodili po uliciach a upozorňovali na nebezpečné miesta. Radnica sa ich následne snažila vylepšiť – pridali osvetlenie či zrkadlá.
Pribudli odkladacie plochy na bicykle a kolobežky. Predtým to isté miesto zabrali jedno či dve autá. Nad prístupom Jana Gehla, ktorý v Kodani presadzuje každoročné znižovanie počtu parkovacích miest o dve percentá, sa starostka len zasmeje. Uberať parkovanie nebolo jednoduché ani vo Viedni.
Namiesto dvoch áut parkovisko pre niekoľko kolobežiek pred základnou školou Zdroj: Zdeňka Lammelová
„Vodiči sú silná lobby a ich hlas je počuť. Odstránenie parkovania na niektorých miestach mi trvalo až osem rokov!“ hovorí R. Kaufmann. Prišla však na spôsob, ako s parkovacími miestami čarovať. Zmapovanie reálneho stavu pomohlo ukázať, koľko obmedzení parkovania kvôli vchodom a vjazdom už nebolo opodstatnených. Pribudlo 350 miest.
Mariahilferstrasse pre všetkých
Symbolom plánovania spravodlivého mesta je ulica Mariahilfer. Kedysi vyťažená tepna na kraji historického centra s mimoriadnou frekvenciou áut, dnes široká zóna pre peších a cyklistov. Vjazd niektorých áut je povolený, ale žiadne tu nezaparkuje. Osvedčil sa koncept zdieľaného priestoru: na ulici nie sú vyznačené pruhy a každý dáva pozor na každého. Rovnosť a ohľaduplnosť v praxi.
Vynovená Mariahilferstrasse je ulicou pre všetkých, vznikla metódou gendrového mainstreamingu Zdroj: Lívia Gažová
Zapojenie verejnosti do plánovania (obyvatelia, podnikatelia, rôzne sociálne skupiny, politici) bolo pre predchádzanie konfliktom zásadné. Mariahilf je veľmi husto obývanou časťou Viedne a ulica Mariahilfer je plná rôznych skupín.
Aj po prestavbe ale zostala pre všetkých. Pre predstaviteľov mesta sú napríklad bezdomovci vo verejnom priestore potrební, nechceli ich z opravenej ulice vyhnať, ale naopak im vytvoriť vhodné podmienky. „Sme si vedomí, že nezmiznú, len by sa presunuli inam. Takto sú aspoň pod sociálnou kontrolou,“ hovorí architektka a gendrová expertka Eva Kail.
Dôležité bolo vybudovať tzv. nekonzumné zóny. Sedieť na Mariahilferstrasse dnes môžete aj bez toho, aby ste museli sŕkať kávu na terase kaviarne.
Spomeňme si, ako pri rekonštrukcii Štúrovej ulice v Bratislave skrachovalo niekoľko podnikov, pretože ich zákazníci nenašli a finančnú stratu nezvládli. Vo Viedni sa to nestalo a obchodníci prežili aj niekoľkomesačnú uzávierku. K prevádzkam naťahali zelené koberce a pripravili aj mobilnú aplikáciu, ktorá upozorňovala na otvorené obchody.
Rovnocennosť je mainstream
Viedenské architektky pri prechádzke po ich úspešných realizáciách nezabudnú spomenúť, aké ťažké pre nich bolo presadiť sa vo svete architektúry a urbanizmu, kde dominujú muži.
„Ako ženy sme museli byť o tri kroky vpred,“ hovorí Eva Kail, ktorá stála na začiatku gendrovej revolúcie vo viedenskom plánovaní. Jej výstava „Komu patrí verejný priestor“ o pozícii ženy v meste, ktorú usporiadala na začiatku 90. rokov, rozprúdila veľkú spoločenskú diskusiu.
„Ľudia sa pýtali: to máme namaľovať ulice na ružovo?“ spomína E. Kail na začiatky problematizovania žien vo verejnom priestore. V nasledujúcich rokoch venovala veľa energie vysvetľovaniu svojich zámerov - že žiadna skupina ľudí by sa nemala báť slobodne využívať mestský verejný priestor.
Verejné priestory vo Viedni sú spoluvytvárané ženami. Na fotke priekopníčka gender mainstreamingu Eva Kail Zdroj: Zdeňka Lammelová
Koncept gendru sa vo Viedni okrem plánovania dostal aj do iných odvetví samosprávy, napríklad vzdelávania či zdravotníctva. Zodpovedali tomu aj inštitucionálne zmeny. V plánovaní vznikla Kancelária koordinácie a plánovania zameraná na špeciálne potreby žien, neskôr premenovaná na Gendrovo-expertnú skupinu. V jednotlivých mestských častiach už nemajú komisie pre dopravu, ale pre mobilitu.
Magistrát sa zaoberá aj poctivou propagáciou zamýšľaných aj realizovaných projektov. Každá domácnosť dostáva leták s vysvetlením zámerov mesta. Dobré skúsenosti majú aj s pilotnými, skúšobnými projektmi – ľudia si môžu obzrieť, ako verejné priestory fungujú v reálnej mierke. Je jednoduchšie dôjsť s obyvateľmi k zhode, keď im nevysvetľujete niečo, čo si nedokážu predstaviť, ako keď ich môžete odkázať na existujúci projekt.
Dôraz sa kladie aj na participáciu verejnosti. Rôzne skupiny v procesoch vždy reprezentuje jeden zástupca.
Výsledkom dlhoročného snaženia kolektívu architektiek a architektov vo Viedni je súborný manuál gendrového plánovania vydaný v roku 2013, ktorý môže byť inšpiráciou aj pre naše mestá.
Princípy spravodlivého mesta pre všetkých vo Viedni dlhodobo okupujú stredný prúd a nikoho už nenapadne tieto prístupy spochybňovať. Architektky svorne upozorňujú – bez politickej vôle a nášho presviedčania by sa to nikdy nestalo.
Exkurziu Gender Mainstreaming in Urban Planning usporiadala v októbri 2016 pražská pobočka Heinrich Böll Stiftung a WPS Prague.
