Linka U2 je považovaná za najmenej atraktívnu linku viedenského metra a tiež za najväčšiu chybu v rozvoji viedenskej dopravy. Jej história začína v 60-tych rokoch 20. storočia, kedy začala výstavba električkového tunela so stanicami Mariahilfer Strasse, Burggasse, Lerchenfelder Strasse a Friedrich-Schmidt-Platz. Tunel, v ktorom mali pôvodne skončiť autá, bol otvorený v roku 1966 a obsluhovaný linkami E2 G2 a H2. Električkový tunel nebol potrebný, pretože v celom úseku budúceho tunela už dovtedy viedla električková trať po samostatnom telese. Električkové linky E2 G2 a H2 spájali krížom cez centrum rôzne viedenské obvody a poskytovali priame spojenia medzi nimi. Nešťastným rozhodnutím bolo zmeniť tzv. "premetro" na úplné metro, kedy bol električkový tunel predĺžený na jednej strane na Karlsplatz a na druhej strane na Schottenring a zostal obsluhovaný iba linkou metra U2. Električkové linky boli na jednom konci nahradené novými linkami, na druhom konci za ne adekvátna náhrada nebola, takže cestujúci musia v niektorých prípadoch dnes prestupovať až 4-krát.
Za ďalšie nekoncepčné rozhodnutie možno považovať prestavanie nástupišť linky U2 pre dlhšie vlaky aj napriek tomu, že pôvodné kratšie vlaky mali dostatočnú prepravnú kapacitu, vzhľadom na stály pokles cestujúcich na tejto linke. Význam súčasného predĺženia linky U2 cez Praterstern, Stadlau k Aspernstrasse je taktiež otázny, nakoľko vedie cez polia a záhrady k málo obývanej časti Viedne. Z ekonomického hľadiska by musel byť počet obyvateľov minimálne dvojnásobný, aby linka nebola značne stratová. Či predĺženie linky U2 zvýši jej atraktívnosť ukážu až nasledujúce roky.
Zdroj: Die Wiener U-Bahn