Silvestrovská nádielka vtipných i kurióznych príbehov z minulosti košickej hromadnej dopravy.
Posledný deň roku už tradične patrí zábave a dobrej nálade. Navodiť dobrú náladu všetkým priaznivcom mestskej hromadnej dopravy ešte pred samotnými silvestrovskými oslavami sa pokúsime výberom kurióznych a vtipných príhod z histórie, ktoré zachytili košické denníky.
„Jachajúca elektrika“
Takýmto na prvý pohľad nezrozumiteľným nadpisom začína článok denníka Slovenský východ zo 4. februára 1922. Až z kontextu sa dozvedáme, že krátky príspevok sa venuje „neposlušnej“ električke, ktorá sa „sama od seba“ pohla a niekoľko desiatok metrov svojvoľne unikala pred posádkou.
Bolo veľmi chladné februárové popoludnie, maximálna teplota vzduchu sa sotva dostala nad –15 °C a spolu so zapadajúcim slnkom postupne padala hlboko pod mínus dvadsať. Posádka vozňa #10 dorazila na Wilsonovu okružnú, kde na konečnej pred staničnou budovou odstavila svoj vozeň a odišla do tepla čerpať pracovnú prestávku.
Krátko po 15. hodine sa posádkou opustený vozeň začal pomaly pohýnať. Ďalší popis priebehu incidentu nám poskytne úryvok písaný vskutku skvostnou „českoslovenčinou“: „Včera o 3. hod. popol. rozbehol sa z konečnej stanice pouličnej dráhy pred nádražím do Bočkaiho ohrady z neznámej dosiaľ príčiny elektrický vozeň č. 10 na trati č. 1, v ktorom sedel občan Moritz Katz z Kováčskej ulice a ktorý tušiac nebezpečie z rozbehnutého vozu vyskočil a vec ohlásil polícii. Ako bolo zistené, elektrický vozeň vrazil do Bočkaiho ohrady, prebehol stanicu „Kollárova ulica“ a teprv pred mostom cez malý Hornád v Bočkaiho ohrade bol pribehnuvšími zamestnancami elektrickej tramvaje zastavený“.
Čitateľ neznalý histórie uličných názvov Košíc sa určite pozastaví nad údajným „vrazením do Bočkaiho ohrady“. Nie, električka v skutočnosti do ničoho nenarazila. V Košiciach dokonca neexistovala ani žiadna „Bočkaiho ohrada“ – autor článku nechtiac použil „otrocký“ preklad z maďarčiny, no v skutočnosti mal na mysli Bocskayho okružnú ulicu, teda bývalú Kirovovu ulicu.
Ako sa z novín dozvedáme, pracovníci z neďalekej centrály podniku „neposlušnú“ električku dostihli a zastavili tesne pred mostom ponad Mlynský náhon, teda približne v miestach, kde dnes stojí umyváreň autobusovej stanice. Električka #10 tak svojvoľne urazila približne 350 metrov.
Redaktor svoj článok uzatvára nasledovne: „Službu v dotyčnom voze mali riadič Imrich Mihály a sprievodčí Ján Urdely. Eventuelné nešťastie, ktoré mohlo byť spôsobené, zavinili obidvaja menovaní zamestnanci tým, že nechali voz bez dozoru“.
Chmeľové karamboly
Po slávnom košickom pivovare Bauernebl a syn zostal už len komín a vila bývalých majiteľov na Floriánskej ulici, no do histórie košickej električkovej dopravy sa podnik nezmazateľne zapísal ako jeden z najväčších objednávateľov nákladnej dopravy. Okrem tohto zmluvného vzťahu s KEPD komunikovali pivovarníci s pouličnými dráhami aj z iného dôvodu. V priebehu necelých piatich rokov na sklonku dvadsiatych rokov minulého storočia sa odohrali hneď štyri dopravné nehody, do ktorých boli zapletené vozidlá oboch spoločností. Samotné nehody ťažko nazvať kurióznymi, kuriozitou však je ich frekvencia. Bauerneblovci mali zrejme ťažkú hlavu nielen pri dojednávaní cien objednávok nákladnej dopravy, ale asi aj zo vzájomného finančného vyrovnávania spôsobených poistných udalostí.
20. júla 1925 došlo na rohu Moldavskej a Bethlenovej okružnej (dnes Štúrova a Kuzmányho ulica) k nehode električky #3. Vozeň idúci od Legionárskeho námestia (dnes Námestie osloboditeľov) sa zrazil s nákladným automobilom pivovaru, ktorý bol plne naložený nákladom piva. Jeden pasažier v električke bol ľahko zranený, predok nákladného auta bol nárazom zničený.
Neprešlo ani celých desať mesiacov a došlo k ďalšej nehode. Stala sa 25. mája 1926 krátko po 16. hodine a dejiskom bola opäť dnešná Kuzmányho ulica. Električka #3 na linke 3 narazila do konského povozu so sudmi piva, ktorý riadil neplnoletý chlapec. Toho náraz z voza vymrštil do koľajiska a pádom si spôsobil ťažké zranenia.
Rozvoz zásielok piva do miestnych krčiem nedopadol najlepšie ani 10. júna 1928, keď v križovatke ulíc Bethlenova okružná (dnes Kuzmányho), Kalvárska (Ulica Československej armády) a Tabaková (Strojárenská) pri radnici vrazil osobný vozeň MWG #5 do plne naloženého povozu. Našťastie došlo len k materiálnym škodám na náklade a vozidle.
Aktérom ďalšej nehody s bauerneblovským vozidlom nebola električka, ale parný automobil Škoda Sentinel, ktorý mali KEPD v majetku. Nehoda sa stala dňa 1. marca 1930 na Wilsonovej okružnej ulici neďaleko stanice. Sentinel v plnej rýchlosti vrazil do naloženého konského povozu – dôvodom bolo zlomenie riadiaceho mechanizmu automobilu, čím sa stal absolútne neovládateľným. Bauerneblovci utrpeli pomerne veľké škody na náklade, povoz bol úplne zničený.
Šiel zaplatiť pohrebný príspevok, skončil pod električkou
Veľmi kruto sa dňa 22. decembra 1930 zahral osud s istým 53-ročným Košičanom. Dva dni pred Štedrým dňom sa krátko po poludní vybral do pohrebného spolku zaplatiť svoj účastok. Členovia tohto spolku boli väčšinou chudobnejší obyvatelia predmestí, ktorí prispievali do spoločnej kasy a vzájomne si tak pomáhali financovať poslednú rozlúčku a miesto posledného odpočinku.
Muž, ktorý pracoval ako nočný strážca v Pocsátkovej továrni na mydlo, sa po zaplatení poplatku vybral do blízkeho hostinca. Podľa výpovedí známych stihol v priebehu popoludnia navštíviť aj ďalšie krčmy a domov sa vracal po Peštianskej triede (dnes Južná trieda) už za tmy. Približne na úrovni Franckovej továrne bol zachytený osobným vozňom KEPD, ktorý ho stiahol pod nápravy a na mieste usmrtil.
Vodič električky vo svojej výpovedi uviedol, že pri jazde po veľmi slabo osvetlenej ulici z ničoho nič zbadal na pravej strane približujúci sa tieň. Inštinktívne siahol po brzde, no v tom istom momente začul pomerne prudký a tupý náraz. Vozeň za sebou nevládne telo ťahal ešte niekoľko metrov, kým úplne nezastavil. Privolaná záchranná stanica z neďalekej Štátnej nemocnice už len bezmocne konštatovala smrť. Telo bolo nárazom a vlečením po koľajovom zvršku zmrzačené na nepoznanie – totožnosť muža sa poradilo overiť len na základe zápisníka, ktorý mal pri sebe. Identifikovať ho nedokázala ani šokovaná manželka.
Značne krutá súhra okolností pochopiteľne pritiahla pozornosť košickej tlače, ktorá na základe výpovedí príbuzných špekulovala o samovražde.
Ring v električke
Na svete je len veľmi málo firiem (ak vôbec nejaká), v ktorej všetci zamestnanci skutočne ťahajú svorne za jeden povraz a nemajú medzi sebou ani najmenšie rozbroje. Takouto dokonalosťou neoplývali ani košické pouličné dráhy.
23. marca 1932 ráno došlo na Legionárskom námestí (dnes Námestie osloboditeľov) k incidentu medzi revízorom a vodičom-sprievodcom (k zlúčeniu týchto dvoch funkcií došlo ešte v dvadsiatych rokoch).
O tom, ako si dvaja zamestnanci pouličných dráh spravili z predného predstavku zápasnícky ring, informoval denník Slovenský východ: „Neškodilo by, keby personál bol poučený o slušnom chovaní. V stredu ráno boli cestujúci svedkami udalosti, ktorá by dobre zapadla do divého západu. Došlo k pravému súboju medzi revizorom a sprievodcom. Revizor pustil sa do sprievodcu, bez ohľadu na obecenstvo, alebo snáď práve preto chcel ukázať revizorskú moc“.
Z novín, ktoré by sme v dnešnej dobe ináč než bulvárom nenazvali, sa o príčine potýčky nedozvedáme nič, no vieme, že cestujúci sa na detinskú „zábavku“ prizerali s nevôľou a pohoršení tento čin ostro odsúdili.
Za cestu do kúpeľov zaplatil dvakrát
Nepríjemný incident so ziskuchtivým sprievodcom sa prihodil istému cestujúcemu koncom mája 1932. Ten si tesne pred dvanástou hodinou kúpil lístok v hodnote 1,50 Kč z mesta až do Gajdovych kúpeľov. Lístok si zakúpil v spoji, ktorý končil pri Komenského ústave a nepokračoval už ďalej ani do Čermeľa, ani do kúpeľov. Cestujúci teda musel prestúpiť do ďalšej električky.
Pri kontrole cestovných dokladov po prestupe mu sprievodca nepochopiteľne oznámil, že jeho lístok je neplatný, lebo bol zakúpený pred dvanástou hodinou v inej električke a donútil ho zakúpiť si lístok na vonkajšie pásmo v hodnote 1 Kč.
Svedkom tohto incidentu bol aj redaktor denníka Slovenský východ, ktorý o tom 2. júna napísal kritický článok. Na margo konania personálu v električke poznamenal: „Toto by malo znamenať, že podľa revizora KEPD. vôbec by sa nesmelo prestupovať a vôbec jazdiť vozňami, ktoré sú posledné v tej-ktorej hodine. Cestujúci musel kúpiť nový lístok a dostať sa takto rozheganou električkou z mesta do Gajdových kúpeľov za 2.50 Kč. Bolo by už raz na čase, aby zavládly na košickej električke skonsolidovanejšie pomery a boli upravení sprievodci ako aj revizori o poriadku a zdvorilosti oproti cestujúcemu obecenstvu“.
Päťdesiatdvojka s cestujúcimi na benzinolke
Kuriózny prípad sa stal podvečer 7. októbra 1983 na linke 52 z Krásnej do Šace. Počas záverečného kola služby zasvietila vodičovi Ikarusu 280.10 #4121 výstražná kontrolka. Jej hlásenie bolo neúprosné – málo paliva. Nezostávalo mu teda nič iné, než pri rodiacich sa internátoch VŠT na Moldavskej ceste zísť na čerpaciu stanicu a dotankovať palivo potrebné na dojazd na konečnú zastávku ZÚNZ a do garáže v Šaci. Výsledkom bolo sedemnásťminútové meškanie.
O incidente informoval denník Večer dňa 25. novembra 1983 na základe sťažnosti jedného z cestujúcich. Ten navyše uviedol, že opísaný prípad nebol prvým a záhadné „vyschnutia“ nádrží na linke 52 sa diali častejšie.
V stanovisku, ktoré denníku poskytol dopravný námestník, sa medzi riadkami uvádza príčina incidentu – úradovalo neslávne známe nepísané socialistické heslo „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. Dotyčný vodič päťdesiatdvojky bol predvolaný a za krádež pohonných hmôt finančne potrestaný.
Použité pramene |
|
